17. november. Deň, keď sa vo mne stretáva vďačnosť, smútok aj odhodlanie.
Jana Chynoradská
·
2 minute read
Mala som 16 rokov, keď prišla Nežná revolúcia. Vtedy som ešte celkom nerozumela tomu, čo sa okolo nás deje. Pamätám si však, ako sme v tých novembrových dňoch chodili s kamarátkou na námestie pred trnavské divadlo a štrngali kľúčmi. Pamätám si aj svojich rodičov, ktorí intenzívne sledovali dianie a nevedeli, čo bude ďalej.
Celá tá doba bola ako na ihlách. A hoci som ešte nedokázala pochopiť jej historický význam, cítila som tie otrasy. V sebe, doma, medzi ľuďmi. Akoby sa niečo veľké lámalo a zároveň rodilo.
Až neskôr som začala naplno chápať, čo pre nás znamenala sloboda. Keď som sa rozhodla študovať angličtinu, otvorili sa mi dvere do sveta, ktorý bol pre mojich rodičov a mnohých ďalších celé desaťročia zatvorený. Mohla som cestovať, spoznávať ľudí, učiť sa, slobodne premýšľať a postupne si vytvárať vlastnú cestu životom.
Za túto možnosť som nesmierne vďačná.
Som vďačná každému, kto dokázal ustáť svoje ideály a hodnoty aj pod tlakom režimu, ktorý sa snažil v ľuďoch zabíjať vieru v dobro, ľudskosť a demokraciu. Každému, kto sa nevzdal, kto vydržal, kto našiel odvahu postaviť sa za slobodu aj vtedy, keď netušil, akú cenu za to zaplatí.
Dnes je to 37 rokov od 17. novembra 1989.
A ja od rána cítim zvláštnu horkosť a smútok. Pripúšťam si ich. Prijímam ich. Keď premýšľam nad tým, kam sme sa ako spoločnosť za tie roky dostali, bolí ma, ako ľahko dokážeme zabúdať na hodnoty, ktoré nám otvorili cestu k slobode. Ako ľahko sa medzi nás dostáva nedôvera, rozdelenie a neúcta.
No niekde hlboko vo svojom vnútri viem, že to, čomu verím, sa nezmenilo.
Verím v demokraciu. Verím v ľudskosť. Verím vo vzdelávanie, osobný rast a rozvoj spoločnosti. Verím v Slovensko, ktoré môže byť zmysluplným, ohľaduplným a spolupracujúcim miestom pre život. V Slovensko, ktoré prirodzene patrí do európskeho a svetového spoločenstva, má v ňom svoje miesto a má mu čo ponúknuť.
A viem, že tieto hodnoty nestačí iba vyslovovať. Potrebujeme ich žiť. Každý deň. V našich rozhodnutiach, vzťahoch, práci aj v tom, ako pristupujeme k ľuďom, ktorí vidia svet inak než my.
Preto si dnes dovolím ešte chvíľu smútiť. Ale zároveň v sebe nechám silnieť presvedčenie, vôľu, ochotu a odhodlanie konať ďalej. Pretože nechcem, aby sa moja vďačnosť za slobodu skončila spomienkou na minulosť. Chcem, aby sa premieňala na skutky, ktorými prispievam k našej spoločnej budúcnosti.
A verím, že nie som sama.
Želám si, aby sme budúcoročný 17. november prežívali predovšetkým s radosťou, úctou a rešpektom. K tým, ktorí za našu slobodu bojovali, k tým, ktorí vydržali, aj k sebe navzájom.
Aby sme si slobodu nepripomínali iba preto, že máme strach o jej budúcnosť, ale aby sme ju dokázali spoločne rozvíjať a chrániť.
Pretože sloboda nie je samozrejmosť. Je to hodnota, za ktorú nesieme zodpovednosť aj my. Tu a teraz.
❤️ S úctou a vďakou všetkým, ktorí nám otvorili dvere k slobode. A s nádejou, že ich spoločne necháme otvorené aj pre ďalšie generácie.