Skip to content
All posts

17. november. Deň, keď sa vo mne stretáva vďačnosť, smútok aj odhodlanie.

Mala som 16 rokov, keď prišla Nežná revolúcia. Vtedy som ešte celkom nerozumela tomu, čo sa okolo nás deje. Pamätám si však, ako sme v tých novembrových dňoch chodili s kamarátkou na námestie pred trnavské divadlo a štrngali kľúčmi. Pamätám si aj svojich rodičov, ktorí intenzívne sledovali dianie a nevedeli, čo bude ďalej.

Celá tá doba bola ako na ihlách. A hoci som ešte nedokázala pochopiť jej historický význam, cítila som tie otrasy. V sebe, doma, medzi ľuďmi. Akoby sa niečo veľké lámalo a zároveň rodilo.

Až neskôr som začala naplno chápať, čo pre nás znamenala sloboda. Keď som sa rozhodla študovať angličtinu, otvorili sa mi dvere do sveta, ktorý bol pre mojich rodičov a mnohých ďalších celé desaťročia zatvorený. Mohla som cestovať, spoznávať ľudí, učiť sa, slobodne premýšľať a postupne si vytvárať vlastnú cestu životom.

Za túto možnosť som nesmierne vďačná.

Som vďačná každému, kto dokázal ustáť svoje ideály a hodnoty aj pod tlakom režimu, ktorý sa snažil v ľuďoch zabíjať vieru v dobro, ľudskosť a demokraciu. Každému, kto sa nevzdal, kto vydržal, kto našiel odvahu postaviť sa za slobodu aj vtedy, keď netušil, akú cenu za to zaplatí.

Dnes je to 37 rokov od 17. novembra 1989.

A ja od rána cítim zvláštnu horkosť a smútok. Pripúšťam si ich. Prijímam ich. Keď premýšľam nad tým, kam sme sa ako spoločnosť za tie roky dostali, bolí ma, ako ľahko dokážeme zabúdať na hodnoty, ktoré nám otvorili cestu k slobode. Ako ľahko sa medzi nás dostáva nedôvera, rozdelenie a neúcta.

No niekde hlboko vo svojom vnútri viem, že to, čomu verím, sa nezmenilo.

Verím v demokraciu. Verím v ľudskosť. Verím vo vzdelávanie, osobný rast a rozvoj spoločnosti. Verím v Slovensko, ktoré môže byť zmysluplným, ohľaduplným a spolupracujúcim miestom pre život. V Slovensko, ktoré prirodzene patrí do európskeho a svetového spoločenstva, má v ňom svoje miesto a má mu čo ponúknuť.

A viem, že tieto hodnoty nestačí iba vyslovovať. Potrebujeme ich žiť. Každý deň. V našich rozhodnutiach, vzťahoch, práci aj v tom, ako pristupujeme k ľuďom, ktorí vidia svet inak než my.

Preto si dnes dovolím ešte chvíľu smútiť. Ale zároveň v sebe nechám silnieť presvedčenie, vôľu, ochotu a odhodlanie konať ďalej. Pretože nechcem, aby sa moja vďačnosť za slobodu skončila spomienkou na minulosť. Chcem, aby sa premieňala na skutky, ktorými prispievam k našej spoločnej budúcnosti.

A verím, že nie som sama.

Želám si, aby sme budúcoročný 17. november prežívali predovšetkým s radosťou, úctou a rešpektom. K tým, ktorí za našu slobodu bojovali, k tým, ktorí vydržali, aj k sebe navzájom.

Aby sme si slobodu nepripomínali iba preto, že máme strach o jej budúcnosť, ale aby sme ju dokázali spoločne rozvíjať a chrániť.

Pretože sloboda nie je samozrejmosť. Je to hodnota, za ktorú nesieme zodpovednosť aj my. Tu a teraz.

❤️ S úctou a vďakou všetkým, ktorí nám otvorili dvere k slobode. A s nádejou, že ich spoločne necháme otvorené aj pre ďalšie generácie.